Telo vo všeobecnosti filozofia definuje ako oživené, oduševnené teleso, ktoré sa neraz exponuje v súvislosti s duchom alebo dušou. Konkrétne definície sa rôznia.
Podľa Platóna je telo zložka človeka, ktorou človek prináleží vonkajšiemu svetu; väzenie duše, z ktorého duša sa stále túži vrátiť do čistého sveta ideí. Telo zaniká v čase. Cieľom tela je to, čo je zmyslové. Telo podlieha pôsobeniu nestáleho javového sveta.
V stredoveku bolo telo podľa Gregora Veľkého odporným odevom duše, príčina nerestí a zla. V 13. storočí sa postupne oslobodzuje a uplatňuje sa v lekárstve (anatómia), hygiene (kúpele) a v umení (akty). Pre feudálnu triedu vždy znamenalo nástroj fyzickej sily.
Z hľadiska fenomenológie telo vystupuje jednak ako telo-objekt (skúmaný biológiou, medicínou atď.), ktorý podlieha vonkajškovosti a vecnému mechanizmu, rovnako ako vlastné telo, ktoré je konštitutívnou súčasťou mojej osobnosti, v ktorej tvorí stred vzťahovania (referencie).
Podľa J. Miltona je telo viditeľný a zmyslový druh. Podľa A. Schopenhauera je telo zvonkajštená vôľa. Ľudské telo – tak ako každá iná vec vo vesmíre – je materiálny predmet.
